Lucy Crehan učila v znevýhodnenom prostredí v Londýne, neskôr skúmala školské systémy piatich krajín úspešných v rebríčkoch PISA, o čom napísala knihu Chytrozemě (Cleverlands). V októbri tohto roka pricestuje na pozvanie Indície do Bratislavy, kde bude prednášať na našej novej konferencii Eduforum. Už teraz si môžete prečítať rozhovor s ňou.

Lucy Crehan je prieskumníčka a medzinárodná konzultantka v oblasti vzdelávania. Svoju kariéru začala ako učiteľka prírodných vied a potom trávila čas spolunažívaním a spoluprácou s učiteľmi v piatich „najvýkonnejších“ vzdelávacích systémoch. To sa stalo základom pre jej knihu Cleverlands: the secrets over the success of the world’s education superpowers (v češtine Chytrozemě), jednu z kníh roka 2016 podľa The Economist. Odvtedy pracuje ako nezávislá konzultantka a pomáha vládam pri tvorbe návrhov vzdelávacej politiky založenej na dôkazoch. Lucy tiež vyučuje v magisterskom programe na University of Buckingham a vedie 10-týždňový online kurz o porovnávaní vzdelávacích systémov pre učiteľov a systémových lídrov.
Na úvod by ma zaujímalo, ako vznikol nápad cestovať po svete a analyzovať vzdelávacie systémy. Čo vás viedlo k tomu, že ste opustili učiteľstvo a vydali sa na túto cestu? Išli ste do toho už so zámerom napísať knihu, alebo to bolo spontánne rozhodnutie?
Učila som na strednej škole v Londýne v znevýhodnenom prostredí a bola som znechutená vzdelávacím systémom a jeho vplyvom na moju prácu. Preto ma zaujímalo, ako to robia iné systémy. Obzvlášť som bola zvedavá, ako sa niektorým iným krajinám darí dosahovať lepšie výsledky v testoch z čítania, matematiky a prírodných vied.
Odborná literatúra mi nepriniesla dostatočné odpovede, a tak som sa rozhodla napísať učiteľom v niektorých krajinách s vynikajúcimi výsledkami a ponúknuť im pomoc v ich školách, aby som mohla stráviť nejaký čas učením sa od nich. Nemala som vtedy v úmysle napísať knihu, ale ako som pokračovala na cestách, uvedomila som si, že by som mala.
Prečo ste si vybrali práve Fínsko, Singapur, Šanghaj, Japonsko a Kanadu?
Patria medzi krajiny s najlepšími výsledkami v medzinárodných testoch PISA. Nešla som jednoducho do prvej päťky, pretože takmer všetky krajiny by boli ázijské – chcela som pokryť miesta v rôznych regiónoch a kultúrach, ktorým sa stále darilo veľmi dobre. Fínsko bolo v tom čase najlepšie v Európe a Kanada bola najúspešnejšia v Amerike.
Mohli by ste priblížiť, čo ste počas svojich návštev skúmali?
Pozrela som sa na všetko, čo by mohlo ovplyvniť, prečo sa deťom vo veku 15 rokov tak darí. Zahŕňalo to vzdelávanie učiteľov, učebné osnovy, organizáciu školy, hodnotenie, podporu žiakov, pedagogiku, vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi, život žiakov doma a ďalšie. Snažila som sa o veľmi celistvý pohľad na každý systém. Bolo v nich veľa rozdielov, najmä v tom, ako pristupovali k hodnoteniu. Ale bolo tam aj niekoľko spoločných čŕt; nie v špecifikách, ale v základných princípoch toho, čo urobili.
Toto je päť zásad, ktoré som zhrnula v závere mojej knihy:
- Pripravte deti na učenie sa
- Navrhnite učebné osnovy, ktoré sa dajú zvládnuť (a kontext pre motiváciu)
- Podporujte deti, aby prijímali výzvy namiesto toho, aby robili ste im robili ústupky
- Dôverujte učiteľom, že sú profesionálmi
- Skombinujte zodpovednosť školy s jej podporou (a nie sankciami)
Bolo niečo, čo vás počas vášho výskumu skutočne prekvapilo?
Najväčším prekvapením pre mňa bola podobnosť v pedagogických prístupoch, napriek veľmi odlišným kultúram. Všetci máme určité stereotypy o tom, ako vyučujú v rôznych krajinách, ako je Fínsko a Japonsko, hoci v skutočnosti sú tieto stereotypy často nesprávne.
Vo svojej knihe zdôrazňujete, že mnohé výsledky v medzinárodnom porovnaní PISA sú ovplyvnené kultúrou danej krajiny, napríklad výnimočným úsilím žiakov v krajinách východnej Ázie. Aké aspekty úspešného vzdelávacieho systému možno podľa vás preniesť do iných kultúr?
Princípy, ktoré uvádzam vo svojej knihe, sú všetky prenosné, pričom, samozrejme, existujú aj neprenosné faktory. Starostlivo zoradené učebné osnovy, v ktorých obsah postupne stavia na tom, čo sa žiaci predtým naučili, a ponechanie dostatočného času na zvládnutie tohto obsahu všetkými žiakmi je niečo, čo je prenosné do mnohých kultúr. Zatiaľ čo množstvo domácich úloh, ktoré čínski žiaci robia, nie je prenosné (a nie som si istá, či by sme to chceli preniesť), aj keď to prispieva k vysokému skóre.
Ak by sme mali krajiny hodnotiť na základe „radosti“ žiakov a učiteľov, ktorá krajina by sa podľa vás umiestnila na prvom mieste?
Zaujímavé je, že dotazník PISA sa pýta žiakov na to, ako veľmi majú radi školu (nie je to isté ako radosť, ale súvisí to) a sú to práve singapurskí žiaki, ktorí hovoria, že sa im škola páči najviac, a fínski žiaki to hodnotia nižšie. Takže zopakujem, stereotypy nie sú vždy pravdivé.
Ktoré z vašich piatich odporúčaní pre vzdelávaciu politiku považujete za najdôležitejšie?
Podpora detí, aby boli schopné prijímať výzvy, je základom všetkého ostatného. Väčšina týchto systémov je navrhnutá tak, aby podporovala žiakov pri dosahovaní očakávaní podľa národného kurikula, miesto toho, aby sa uspokojila s tým, že iba niektorí žiaci sú schopní úspechu a pokračovala ďalej v učive skôr, než ho polovica žiakov vôbec pochopí.
Aké je podľa vás najefektívnejšie opatrenie vo vzťahu k prostriedkom investovaným do vzdelávania?
Vzdelávanie učiteľov. Dobrá pedagogika má väčší vplyv ako čokoľvek iné. Žiaľ, veľká časť počiatočného vzdelávania a profesionálneho rozvoja, ktoré učitelia dostávajú, nie je založená na vedeckých dôkazoch o tom, čo je efektívne, ale skôr na ideologickej teórii.
Rebríček úspešných krajín sa od prvého vydania vašej knihy pred siedmimi rokmi zmenil. Ktoré krajiny sú teraz považované za „vychádzajúce hviezdy“ vo vzdelávaní? Kto je súčasná „Cleverland“?
Väčšina krajín, ktoré som navštívila, zostala úspešná, s výnimkou Fínska. Novou „vychádzajúcou hviezdou“ v Európe je Estónsko a mám podozrenie, že je to preto, že robia to, čo kedysi robilo Fínsko.
Aký veľký vplyv má podľa vášho názoru vedenie (ministerstvá/vláda) na zmenu vzdelávacieho systému v porovnaní so zmenami, ktoré vychádzajú zdola (verejná mienka, jednotlivci, mimovládne organizácie)?
Bohužiaľ, si myslím, že vláda má významný vplyv na vzdelávací systém, v dobrom, aj v zlom. Dokonca aj tam, kde jednotlivci a mimovládne organizácie odvádzajú skvelú prácu, deje sa to len v bublinách, a tým pádom to môže viesť k veľkým nerovnostiam v rámci systému. Myslím si, že efektívnu zmenu treba koordinovať na národnej, alebo aspoň na regionálnej, úrovni.
Ako vnímate rovnováhu medzi učením sa pre vedomosti a učením sa pre kompetencie? Je vhodné podporovať memorovanie alebo sa radšej zamerať na učenie objavovaním? Dajú sa tieto prístupy zladiť alebo sú v rozpore?
Protiklad učenia sa pre vedomosti a učenia sa pre kompetencie je falošná dichotómia. Nie je možné mať väčšinu kompetencií 21. storočia bez znalostí. Kompetencie sú spôsob, akým človek využíva vedomosti, ktoré má, a preto je sústredenie sa len na kompetencie zbytočné. Deti potrebujú vedomosti a tiež potrebujú čas a vedenie, aby si ich precvičili.
Čo by malo byť podľa vás prvoradým cieľom vzdelávania?
To nie je na mne! Ale prekvapivo, krajiny s veľmi odlišnými kultúrami majú veľa spoločného, keď sa ich pýtate na ciele vzdelávania. Každý chce všetko!
Akým témam sa v súčasnosti venujete? Čo môžeme očakávať od vašej prezentácie na konferencii Eduforum v Bratislave?
V súčasnosti sa veľa zameriavam na to, čo je základom dobrého kurikula, a tiež pracujem na odporúčaniach pre učiteľov a vedenie. Na konferencii Eduforum sa zameriam na niektoré prekvapivé črty vzdelávania a učebných osnov vo vysokovýkonných krajinách.